Vzťahy na pracovisku sú dnes dôležitejšie, než kedykoľvek predtým. Výskum z dielne Alma Career ukazuje, že až 3 zo 4 opýtaných zamestnancov považujú to, ako vychádzajú s kolegami + ako vnímajú atmosféru okolo seba za dôležité. Takisto rôzne medzinárodné štúdie preukazujú, že vzťahy v práci sa stávajú kľúčovým faktorom, ktorý motivuje zamestnancov k vysokej angažovanosti, a tak odlišuje vysoko a nízko výkonné tímy/ firmy.
Vieme teda, že investovať do budovania vzťahov v práci sa oplatí. Ale vieme do akých? Vieme ako?
Chcem vzťah.
Zn. nie hocijaký
So vzťahmi v práci je to veľmi podobné ako s tými súkromnými. Potrebujeme ich, ale nie každý vzťah nám prospieva a vyhovuje. Vždy, keď sa na pracovisku zíde viac ľudí, nejaké vzťahy medzi nimi vzniknú. Lenže – je naivné očakávať, že tieto vzťahy “sa upracú”, budú fungovať samospádom, a ešte aj podľa našich predstáv.
Opäť vidím paralelu v súkromnom živote, keď ľudia po odznení fázy zaľúbenia alebo po 7(násť) rokoch v dysfunkčnom manželstve namiesto hľadania riešení len začudovane konštatujú: “Ako je možné, že to nefunguje, keď to celé začalo tak dobre…?”
Očakávania sú zdrojom frustrácie
Na jednej strane súhlasím s Antoniom Bandersom, ktorý tvrdí, že “Expectation is the mother of all frustration.” (pre autenticitu čítajte so španielskym prízvukom). Na druhej strane som silno presvedčená, že od všetkých relevantných vzťahov nejaké očakávania máme. Aj v práci.
Napríklad aj to, že do vzťahov v práci nechceme vkladať energiu – je očakávanie.
Na tom, že nejaké predstavy a očakávania máme, nevidím nič “zlé” ani frustrujúce. Snažíme sa cez ne upozorniť na potreby, ktoré si vo vzťahoch chceme napĺňať.
Ako nášľapnú mínu a potenciálny zdroj frustrácie však vnímam to, že naše predstavy a očakávania častokrát nemáme zvedomené a nezdieľame ich s ľudmi, s ktorými sme vo vzťahu.
Nemému kolegovi ani vlastný kolega nerozumie
Je ťažké zdieľať niečo, čo si o sebe sami neuvedomujeme.
Mňa aj banálna otázka „Čo si dáš dnes na obed?“ vie dostať do úzkych – kým som si ju v sebe ešte nestihla ujasniť.
Poviete si – je tam toho? Mohla by si sa na to aj vykašľať a zjesť čokoľvek… No, mohla!
Lenže môj mozog neoklamem.
Ak som nejaké očakávania a predstavy mala, tak oni nemiznú tým, že ich odignorujem.
Budú operovať na pozadí systému ako taký programový manažér. Veľmi pravdepodobne mi po takomto ledajakom “obede” naštartujú pocity nespokojnosti, a možno ma krátko po obede poženú do chladničky alebo do šuflíka, kde mám čokoládku. Nájdem si kompenzačnú stratégiu, aby som ten pocit neuspokojenia zahnala.
Vo vzťahoch v práci sa to môže prejavovať napríklad takto:
Cítim sa v poslednej dobe v práci nespokojná, ale nevieme presne prečo. Štve ma hlavne Fero. Ale nebudem mu to predsa hovoriť, „komu tím prospějeme“? Musíme sa tu predsa tolerovať, máme to v hodnotách našej firemnej kultúry ;)… nejako to vydržím. Prinajhoršom sa posťažujem na neho pri obede Petre, tá ma určite pochopí…
Napätie a konflikty na pracovisku
A teraz odhalenie!
Väčšina nedorozumení a konfliktov – aj v pracovných vzťahoch nie je dôsledkom toho, že sme neprekonateľne rozdielni alebo preto, že niektorí kolegovia prileteli z Marsu a iní z Melmacu.
Narážame na seba hlavne kvôli nepomenovaným a nevyjasneným očakávaniam jeden od druhého.
Ako dôsledok nosenia podvedomých a nepomenovaných očakávaní nám totiž rastie pocit frustrácie a nespokojnosti, ktorý môže vyústiť:
- v lepšom prípade do otvorenej konfrontácie, kedy adresujeme priamo osobu, ktorej sa očakávanie týka:
- Aneta z finačného: “Prečo nikdy neprídeš a neponúkneš mi pomoc sám od seba?”
- Fero od vedľajšieho stola: “Myslel som, že prídeš, keď budeš potrebovať… Viackrát si to tak urobila.”
- alebo v horšom prípade do vytvorenia si názoru na človeka bez priamej konfrontácie: “To je ale sebecký blb. Nikdy mi neponúkne pomoc.”
- a veľmi pravdepodobne aj do nepriamych reakcií typu – vyhýbanie sa, vytváranie podskupín, ohováranie alebo tiché sabotovanie spolupráce s človekom, ktorý sa voči nám previnil vlastne hlavne tým, že naše nevypovedané očakávania neprečítal.
Čo teda ideme robiť?
Za základ budovania uspokojivých vzťahov v práci preto považujem – pomenovať si a zdieľať navzájom svoje potreby a očakávania.
Existujú rôzne prieskumy a návody na to, čo sa oplatí vo vzťahoch na pracovisku budovať (pár tipov nájdete aj v odkazoch nižšie), avšak ja som toho názoru, že žiaden objektívny výskum vám nedoručí také relevantné dáta, ako vy sami.
Preto odporúčam sa najskôr pýtať samých seba a svojich kolegov:
- Čo očakávam od vzťahov na pracovisku? Čo mi majú zabezpečiť?
- Aké vzťahy by som chcel/a ideálne mať s kolegami?
- Aký vzťah chcem ideálne mať s manažmentom?
- Čo je pre mňa v medziľudských vzťahoch celkovo dôležité?
Ak ste k odpovediam napísali niečo ako “dobrú atmosféru”, “hlavne zdravé a dobré” a “rešpekt” a “slobodu”, prípadne chcem sa v práci cítiť ako jedna veľká rodina, gratulujem.
Ste ÚSPEŠNE asi v tretine cesty.
V ďalšom článku napíšem, ako sa môžete ešte viac priblížiť k želateľnému výsledku a zlepšiť si vaše VZŤAHY V PRÁCI.
V sekcii „Na čítanie“ zdieľam ďalšie zdroje na túto tému, ktoré odporúčam.
V sekcii „Ponuka“ nájdete moje návrhy, ako vám viem s touto témou pomôcť vo vašej firme.
Budem sa tiež tešiť, ak mi dáte vedieť, ako postupujete u vás vo firme!
